31. Jediné, čo si prajem na Vianoce

datum: Čtvrtek 19 květen 2016
v kategorii: RODINA jako žádná jiná > AFLNO Kapitoly 31 - 40
komentáře: 0
nehodnoceno -
Preklad: zelaa001 (Miška)
Beta-read: Jimmi

---------------------------------------------------

 Kapitola tridsiata prvá

Jediné, čo si prajem na Vianoce

1. časť

 ---------------------------------------------------

 

Harry si myslel, že je pripravený, ale mýlil sa.

Vidieť Grimmauldovo námestie ho nútilo premýšľať nad vecami, na ktoré sa snažil nemyslieť.

Ten rok, čo tu Sirius žil a nenávidel každú minútu, ktorú tu strávil, svoju matku, jačiacu ako príšera, ktorou aj bola, každú miestnosť a chodbu, ktorá mu pripomínala časy, keď chodil do školy a rodinu, ktorá ho zavrhla preto, lebo ho zaradili do Chrabromilu...

Harry stisol pery a zachvel sa. Najhoršie na tom bolo, že chcel, aby tu Sirius ešte stále bol. Chcel to z celého srdca aj napriek tomu, že sa tu Sirius cítil tak strašne.

„Odtiaľto sa premiestníme,“ riekol Snape a chytil ho za rameno.

Harry pokrútil hlavou. Utiecť by bolo zbabelé, no nie? A bolo to to najmenej, čo mohol pre Siriusa urobiť. „Chcel by som sa tu na chvíľu poobzerať.“

Snape nadvihol obočie. „Hľadáš niečo konkrétne?“

Siriusa, pomyslel si Harry, ale nevyslovil to nahlas. „Nie. Ja iba... naposledy, keď som tu bol...“

„Ach,“ prikývol Snape, ako keby porozumel, hoci Harry nechápal, ako by mohol.

„Áno, aspoň si môžem skontrolovať svoj majetok.“ Po tomto vyhlásení si Draco od Snapea vyslúžil káravý pohľad a dodal. „Nuž, je to môj dom,“ stál si za svojím. „Prítomný čas.“

Harry sa odhodlal vykročiť. Áno, vedel o tom. Ale aj tak si nebol istý, čo si má o tom myslieť. Možno si mal ponechať Siriusovo dedičstvo ako symbol úcty a rešpektu voči nemu. Možno práve to, že sa ho zbavil, vypovedalo niečo o Harrym.

Napríklad to, že sa cítil vinný za Siriusovu smrť.

Že bolo pre Harryho neprijateľné, aby mal z toho úžitok.

Ale nebolo to rovnako zlé ako ignorovať Siriusovu poslednú vôľu?

Harry si vzdychol, zahol za roh a ako sa potuloval, jeho oči preskakovali zľava doprava v bláznivom úsilí zazrieť v tieni Siriusa. Je to hlúposť, hlúposť, ja som hlúpy!

„Istotne si všimneš nejaké zmeny...“ riekol Draco, ktorý sa pridal ku kráčajúcemu Harrymu.

„Draco,“ ozval sa za nimi varovným tónom Snape.

„Prosím ťa. Použil som budúci čas. Aký opatrný ešte musím byť?“

Draco na Harryho nepatrne žmurkol, akoby chcel povedať, že si aj tak bude robiť, ako uzná za vhodné a dokonca i počas prázdnin mu bude poskytovať informácie.

Snapeova prítomnosť z toho urobila výzvu, ako naznačilo to žmurknutie, no pokúsi sa.

Vďaka Dracovmu upozorneniu si Harry začal všímať zmien. Možno si ich predtým nevšimol, pretože bol tak hlboko ponorený v myšlienkach o Siriusovi. Ale zdalo sa, že tieto zmeny by sa Siriusovi páčili.

„Pani Blacková je preč,“ zažmurkal Harry. „A aj všetky useknuté hlavy škriatkov. Uhm... Myslel som si, že to trvalé lepiace kúzlo by malo byť, však vieš, trvalé.“

„Viac či menej to tak aj je,“ povedal Draco, pričom sa tváril, akoby chcel opäť žmurknúť, ale celkom sa mu to nepodarilo. „Bola potrebná čierna mágia, aby sa odlepili. Predovšetkým temné elixíry.“

Harry sa zastavil a obrátil. „Zvesili ste portrét, pane?“

„Severus, Harry.“

Správne. Severus. Harry si musel nájsť spôsob, ako si to zapamätať. Bolo to ťažšie, ako si myslel. Ale napokon, bol to zvláštny druh priateľstva. Nedospeli k nemu prirodzene, prinajmenšom si to Harry nepamätal. „Severus, áno. Prepáč. A čo moja otázka?“

„Nie je vhodné, aby som ti túto informáciu poskytol,“ odvetil Snape a chvíľu si šúchal koreň nosa. „A neoceňujem, že ma tvoj brat stavia do pozície, kde tak musím konať alebo ťa sklamať.“

Harry o tom premýšľal a zároveň sa pohupoval na podpätkoch. Nebola to odpoveď, ktorú očakával, ale bolo to čestnejšie, než by od Snapea očakával. „Prečo potom nehráme tú hru na „prítomný čas“? Vedel by si uvariť elixír, ktorý by si poradil s trvalým lepiacim kúzlom?“

„Áno.“ Snape vyzeral, že by radšej to slovo zamlčal, ale potlačil to.

„To mi stačí.“

Harry sa opäť otočil a zamieril ku schodisku. Bez všetkých tých hláv domácich škriatkov vyzeralo omnoho lepšie. Ale keď už na to prišlo, nevadilo by mu tu vidieť jednu konkrétnu hlavu. Napokon, po tom, ako sa Kreatcher sprisahal proti Siriusovi, by si nič iné nezaslúžil. Možno by Harry mohol Draca presvedčil, aby mu dal slobodu.

Kreatcher nebol ako Dobby. Nenávidel by život slobodného škriatka a pravdepodobne by ho nenávidel ešte viac, keby to bol čistokrvný, ktorý ho prepustil.

„Kde je Kratcher?“

Draco mu s týmto nepomohol. Venoval Harrymu zmätený pohľad.

„Domáci škriatok, ktorý tu žil?“ poradil mu Harry, jeho päste boli celú tú dobu, čo naňho myslel, pevne zaťaté. „Dumbledore mi povedal, že už viac na Ústredí Rádu nie je. Bolo by príliš dúfať, že je v niečom ako v Azkabane pre škriatkov?“

 „Kreatcher je mŕtvy.“

„Mŕtvy!“ Harry sa obrátil na Snapea. „Čo sa stalo?“

„Ďalšia otázka, na ktorú nemôžem odpovedať!“

A tentokrát nemohol ani Draco.

„Ja... ja...“ Harry prehltol. „Chcel som, aby bol mŕtvy. Chcel som ho zabiť sám, keď som zistil, čo urobil... urobil.... Siriusovi, myslím... bol to hnusný malý kretén, tak preto si myslím, že by som mal...“

Draco urobil prudký pohyb. „Ak začneš hovoriť, že sa cítiš previnilo, lebo sa nedokážeš cítiť previnilo, okamžite ti pošlem nazad tvoj vianočný darček!“

„Ja...“ Harry pokrčil ramenami. „Kedy som povedal niečo také?“

„Draco,“ povedal Snape varovným tónom.

„Počkať, skutočne som niečo také povedal? Prečo?“ Nikdy nemal problém cítiť sa previnilo. Celé roky mu bolo ľúto, že si nezaslúžil peknú veľkú izbu akú mal Dudley a keď začal chodiť na Rokfort, bolo mu ľúto, že sa musí vrátiť do Surrey...

„Myslím, že táto... obhliadka, vážne neviem, ako to nazvať inak, sa neukázala ako najlepší nápad,“ riekol Snape. „Navrhujem, aby sme sa premiestnili do Devonu. Ihneď.“

„Ale...“

Snape sa zamračil, ale potom akoby jeho pohľad zjemnel. „Ale čo, Harry?“

„Ja...“ Harry zalapal po dychu. Vedel, že je opäť hlúpy. Sirius bol mŕtvy a Harry na tom nemohol nič zmeniť. Ale na ničom z toho nezáležalo. Stále tu chcel ostať, tu, na poslednom mieste, kde Sirius žil. „Nikdy som sa s ním nerozlúčil.“

„Aha.“ Odkašlal si Snape. „Možno tu ešte pár minút môžeme ostať. Draco a ja ťa počkáme v salóne, ak by si chcel byť sám.“

„Áno,“ povedal Harry a zavrel oči. Vďaka.“

„Ale...“ Draca umlčal Snapeov pohľad.

„Poď,“ riekol Snape.

Draco očividne nechcel, ale potom pokrčil plecami a šiel za Snapeom.

Keď ich tiché kroky utíchli, Harry pokračoval hore po schodoch, vyššie a vyššie, až kým sa nedostal k spálni, ktorú minulý rok obýval Sírius. Nič v izbe nenaznačovalo, že by tu niekedy ten muž býval, ale Harryho to nezastavilo. Ľahol si na posteľ a objal jeden z mnohých vankúšov a pritúlil sa k nemu, akoby ho mohol nejako ochrániť, udržať ho v bezpečí.

„Je mi to ľúto, Sirius,“ zašepkal, zaťal pery a dopovedal zvyšok bez vyslovenia jediného slova.Je mi to tak veľmi, preveľmi ľúto. Nikdy som nechcel, aby ťa tú noc zabili. Ja som ťa chcel zachrániť. A ty si ma miloval tak veľmi, že si ma prišiel zachrániť pred mojím vlastním idiotstvom, miloval si ma tak veľmi, že si chcel zachrániť mňa, ale teraz si preč a ani to nemôžeš počuť, ale je mi to tak veľmi, veľmi ľúto...

Po niekoľkých minútach sa posadil, utrel si oči a potom sa snažil upraviť posteľ tak, aby nebolo vidno, že na nej niekto ležal. Hlavou sa mu mihol záblesk spomienky na hladké, napnuté plachty pre tetu Petúniu, ktorá od neho každý prací deň vyžadovala, aby ustlal postele... a urobil to bez chybičky. A teraz bola tiež mŕtva.

Dopekla s tým, ak sa mu preto nezjavilo na tvári ešte viac sĺz. Čo bolo smiešne, Petúnia Dursleyová preňho neznamenala v porovnaní so Siriusom nič.

Ale... mohla.

Harry usúdil, že v tomto mal Snape pravdu. Zotrvávať dlhšie v tomto dome nebol dobrý nápad. Len ho to rozrušilo.

Keď šiel dole schodmi, aby našiel ostatných, celú dobu si hovoril, že by mu Sirius nemal tak chýbať.

Škoda, že nepresvedčil samého seba.

 

–––––––––––––––––––––––––––––––

 

„Takže... toto je Devon,“ povedal Harry a obzeral sa po malej obývacej izbe. Ak tu strávil toľko času, ako mu tvrdil Draco, nemalo by mu to tu byť známe? Aspoň trošku?

Ale nebolo. Vôbec.

Harry v snahe spomenúť si zmeravel. Niečo, čokoľvek. Predtým to tak fungovalo, a dofrasa, potreboval, aby to tak bolo opäť. Ako inak prinúti to hlúpe zrkadlo, aby pracovalo? Potrebuje svoje temné sily späť a to znamená, že potrebuje svoje spomienky...

Ale bolo to, ako keby sa v jeho hlave zabuchli nejaké dvere, cez ktoré nič neprejde.

„Harry?“

„Fajn, je mi fajn,“ povedal rýchlo. „Uhm... trochu ma bolí hlava, to je všetko...“

„Aha.“ Bola to Harryho predstavivosť alebo Snape na chvíľočku zaváhal? „Nechcel by si na to elixír?“

Harry sa cítil ešte horšie, keď tú otázku začul. Správal sa k Snapeovi ako bastard a ten sa oňho obával tak veľmi, že mu ponúkol elixír na bolesť hlavy. Ale veď, nesprával sa aj Snape k Harrymu ako najhorší bastard? Celé roky.

Ale... Harry vedel, že by to malo byť už dávno za ním.

Priatelia, len to. Správne.

Prial si, aby to cítil viac prirodzene. Keď na to prišlo, Snape a on ako priatelia bola zvláštna kombinácia. Nebolo toho mnoho, čo by ich spájalo, prinajmenšom z Harryho uhla pohľadu. Domnieval sa však, že si Snape spomínal na niečo, čo ich spájalo. Jediné, na čo sa mohol spoliehať on, bolo, že ten muž bol dostatočne ľudský na to, aby sa spil pod obraz boží pri predstave, že by mohol Harryho nadobro stratiť. To nebolo mnoho na základ priateľstva.

Ale jednako si Harry povedal, že sa bude snažiť, tak aj bude. „Jasné, elixír znie dobre,“ riekol a natiahol ruku, aby nielen slovami ukázal, že elixír by vážne rád prijal.

Prekvapilo ho, keď Snape vytiahol jeden zo záhybov svojho habitu a hneď mu ho i dal. Bol chodiaca lekáreň? „Nosíš pri sebe po ruke i protijed, len pre prípad, že by ťa raz napadla Nagini?“

Snape nadvihol obočie. „Samozrejme.“

„Nie je predsa ľahkomyseľný idiot,“ dodal Draco.

Harry vyprázdnil fľaštičku a triasol hlavou, keď ju podával Snapovi. Všimol si, že mu ju vzal bez toho, aby sa dotkol jeho prstov. „Žartoval som, ale ak pri sebe nosíš ten protijed, nemohol si nejaký dať pánovi Weasleymu, keď ho napadli?“

„Práve ten útok mi umožnil vytvoriť protijed,“ zamumlal Snape.

Aha. V tom prípade to bolo v poriadku, usúdil Harry.

Prešľapoval na nohách a uvažoval, čo teraz ešte urobiť alebo povedať. Bolo to všetko také zvláštne. Cítil sa tu ako návštevník, ale nejednali s ním ako s návštevou a to ho znervózňovalo a plietlo. „Um...“

„Poď si pozrieť našu izbu,“ povedal zrazu Draco.

Jasné. Budú sa s Dracom deliť o izbu. Bolo to zvláštne, ale tá predstava ho neznepokojovala. Vďaka tomu dospel Harry k dvom záverom. Za prvé, skutočne sa z neho a Draca stali priatelia, a za druhé, keď tak vehementne odmietal prespať v Slizoline, nebolo to preto, že by bol s Dracom v jednej izbe pri spánku bezbranný.

Uvedomil si, že to bol Zabini, ktorého sa obával. Nemohli by to byť Crabbe alebo Goyle. Určite nie Goyle, nie v týchto dňoch. Ale mohlo to byť aj predstavou, že by mohol mať nejaké právo mať izbu v Slizoline.

A tá ho znepokojovala, takže práve tu bola celá podstata problému.

„Viem, viem, je to strašne malé a stiesnené pre dve osoby,“ povedal Draco s aristokratickým pokrčením pliec. „Ale... je to domov, vieš.“

Nie, Harry nevedel.

Niečo z tej myšlienky sa muselo zračiť i na jeho tvári, pretože Snape sa na Draca pozrel s prižmúrenými očami. „Netlač na svojho brata.“

„Hmm, a samozrejme nazývať ho mojím „bratom“, nie je vôbec žiadny nátlak.“

„Tak mi už konečne ukáž tú izbu.“

Našu izbu naznačili Dracove ústa v momente, keď bol Snape obrátený chrbtom.

Harry si musel hryznúť do jazyka, aby sa nerozosmial.

 

–––––––––––––––––––––––––––

 

Podľa Harryho štandardov izba nebola stiesnená, hoci mohol súhlasiť, že bola malá. „Takže žiadna kúpeľňa?“

Draco sa zamračil a zdvihol ruku, aby si zakryl oči. „Je to tu tak strašne primitívne. Za chatou je drevená búdka a my všetci...“ Voľnou rukou urobil tak trochu obscénne gesto.

 

Na malú chvíľku Harryho myseľ zamrzla v šoku. A potom mu to došlo. „Si kúzelník a ty... ty...“

„Ha,“ povedal Draco. „Dostal som ťa!“

Harry schytil z najbližšej postele vankúš a hodil ho.

„Óch, nebuď taký.“ Draco hodil vankúš naspäť. „Len som chcel vidieť, či by si ty dokázal uvažovať ako kúzelník. Alebo som sa snažil odviesť tvoju pozornosť od tohto domu. Stále vyzeráš vystrašene. Mimochodom, kúpeľňa v tomto dome je tak trochu primitívna. Musíme sa ňu deliť všetci traja.“

„No a? Musíš sa deliť i v Slizoline, nie?“

„No, áno. Ale to je iné. Tam sú škriatkovia, čo sa o všetko postarajú. V Slizoline ju po mne nepoužije otec, ktorý sa potom sťažuje, že som zabudol na osviežujúce kúzlo na elimináciu... éhm...“

„Smradu?“

Draco sa zamračil. „Je to strašne zahanbujúce.“

„Tak potom nezabúdaj na osviežujúce kúzla.“

„Znieš ako Severus.“

Harry si sadol na posteľ. „Určite nie, vážne?“

„No, predpokladám, že v jeho formuláciách je oveľa viac irónie.“

Draco sa tiež posadil na posteľ a zodvihol jedno obočie. „Zaujímavé, že si si vybral práve túto posteľ.“

„Prečo... táto bola tvoja?“

Draco mávol prútikom, obzrel sa vľavo i vpravo a potom potriasol hlavou.

Aha. Takže táto jedna bola Harryho i predtým. A Draco to nechcel povedať nahlas, ale očividne došiel k záveru, že žiadne monitorovacie kúzlo by nezachytilo neverbálnu odpoveď.

„Ako som povedal, zaujímavé.“

Harry pokrčil ramenami. „Náhoda. Dokonca ani to nie. Táto je bližšie k dverám a pretože som šiel dnu až po tebe..“

„Nie je ti to tu povedomé?“ Draco si sadol na svoju vlastnú posteľ a naklonil sa dopredu. „Ani trochu?“

„Nie. Cítim...“ Harry si odkašlal. „Mám pocit, akoby by mi v tom teraz niečo bránilo. Viac než kedykoľvek predtým. Myslím, že predtým som dostával občas záblesky, akoby by mi boli mnohé veci známe a ktoré niekedy boli skoro tak jasné ako spomienky. Zvlášť, keď som sa ich snažil vyvolať. Ale teraz... nič. Je to ako nepreniknuteľná stena.“

„Hmm. Zmena nastala náhle?“        

„Znieš ako doktorka Milá.“

„Tento rok som si musel na môj projekt zo štúdií Muklov prečítať mnoho kníh o psychológií. A to nespomínam...“ Draco sa opäť rozhliadol naľavo i napravo.

Znamenie, ktoré Harrymu nerobilo žiadny problém rozoznať. Prikývol, že rozumie.

„Takže, je to náhla zmena?“

„Vyzerá to tak.“ Zamyslel sa Harry. „Včera ráno som sa ešte takto necítil. Možno to má niečo dočinenia s včerajším plesom.“

„Keby ťa bol býval uniesol muž, ktorý vyzerá presne ako Lucius, bolo by to dávalo zmysel. Nejaký druh posttraumatickej reakcie,“ uvažoval nahlas Draco. „Ale keďže prenášadlo fungovalo tak, ako malo, tak... neviem. Stalo sa včera večer ešte niečo nezvyčajné?“

Keď nad tým Harry uvažoval, ucítil teplo, ktoré narástlo tak, že sa mu muselo zjaviť i na tvári.

„Čo?“ spýtal sa Draco, očividne zaujatý. „Čo? Čo?

Harry nevedel čo povedať. „No. Nuž, Luna a ja... ehm...“

„Správne vychovaný čarodejník vie, kedy majú isté veci ostať nevypovedané, samozrejme,“ zamrmlal Draco, znovu sa oprel o svoje dlane a venoval Harrymu viac než len malý úškrn. „Nehovor viac, hoci by to bolo viac než zábavné oznámiť Severusovi, ako veľmi sa mýlil ohľadne tvojich... preferencií.“

Znel, akoby si myslel, že Harry a Luna robili oveľa viac ako... „Len sme sa bozkávali, to je všetko!“

Bozkávali a bozkávali a bozkávali... ale i tak!

„Samozrejme, samozrejme,“ riekol Draco

„Vonku bolo príliš chladno na to robiť čokoľvek viac!“

„Óh, ale ja viem, že ty vieš rozmýšľať ako čarodejník, takže...“ Dracov hlas zmĺkol.

„Nebuď smiešny...“

„Smiešne by bolo zabudnúť, že si kúzelník, keď si situácia vyžiada antikoncepčné kúzlo. Nezabudol si, všakže? Posledná vec, ktorá nám momentálne v našich životoch v tomto období chýba je neplánované dieťa...“

Nepotrebovali sme antikoncepčné kúzla!“

„Samozrejme, že nie.“ Draco sa naňho opäť veľavýznamne pozrel. „Tá noc bola pre teba taká 'nezvyčajná', že ovplyvnila schopnosti tvojej pamäte...“

Harry si nebol istý, prečo ho tak moc trápi, čo si o ňom Draco myslí, ale bolo to tak. „Pozri, tá nezvyčajná vec spočívala v tom, že sa so mnou Luna snažila rozísť a ja som nemohol tu myšlienku vystáť. Dovtedy som si neuvedomoval, čo všetko pre mňa znamená, to je všetko!“

Z Dracových očí sa vytratil všetok humor. „No, veľmi dobre poznám ten pocit. Podarilo sa ti presvedčiť ju, aby ti dala ešte jednu šancu, to beriem. Kiežby sme všetci mali také šťastie.“

Harry prehltol. Opäť zabudol. Nemal by, ale bolo preňho ťažké brať Dracovu ex-priateľku reálne, keď si na ňu nespomínal. „Možno si to Rhiannon rozmyslí...“

„Nepravdepodobné.“ Draco si vyzul topánky a stačil sa na posteli do klbka. „Ona je už teraz v dospelom svete a ja som stále školák. Dokonca podľa muklovských štandardov nie som ani plnoletý. Podľa jej štandardov.“ Hlas sa mu pri posledných slovách zadŕhal.

„Draco...“

„Choď preč.“

„Ale...“

„Jednoducho choď kurva preč, Harry. Potrebujem byť chvíľu sám. Momentálne mi nie je príliš do spevu.“

Draco znel porazene, ale Harry nemohol prísť na nič, čím by zlepšil situáciu. On začal s touto témou, hoci nechcel. Draco si prial na Vianoce možnosť stráviť trochu času s Rhiannon, presne tak, ako si Harry prial stráviť nejaký so Siriusom. Ani jednému z nich sa jeho prianie nesplní.

Harry mlčky prikývol. Otvoril dvere a potom ich za sebou zavrel.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Sedel na pohovke v obývačke, keď Snape vstúpil z druhej izby, pravdepodobne z jeho vlastnej spálne, pretože bol prezlečený do nových šiat.

„Áh,“ riekol Snape. „Odpusť mi Harry. Zabudol som na Salsu.“

Harry zažmurkal a potom sa pozrel na svoje ľavé zápästie. Salsa bola okolo neho ovinutá, ale v kovovej forme. Snape na tom trval s odôvodnením, že by nereagovala dobre na cestovanie letaxom.

Harry tiež zabudol. Držal svoje zápästie natiahnuté dokým Snape zo Salsy nesňal kúzlo a zachytil malého hada, keď sa odvinul a začal padať.

Snape si sadol do kresla a venoval zatvoreným dverám hodnotiaci pohľad. „Draco spí?“

„Nie. Je... nuž, povedal som niečo, čo mu pripomenulo Rhiannon.“

Snape sa na to zamračil, ale nekomentoval to.

Harry tiež nevedel prísť na to, čo ešte povedať. Zabával sa hraním so Salsou, nechával si ju plaziť striedavo pomedzi prsty. Trochu to šteklilo. Po chvíli mu Salsa vyliezla na rameno a potom na vrch pohovky.

Unavil som ťa?“ spýtal sa Harry hadím jazykom.

Páči sssa mi teplo ssskál...“ stočila sa do klbka v krbe a zadriemala.

Tak toľko k tomu, ako ho Salsa počas jeho pobytu tu zabaví.

„Možno by sa ti páčila prehliadka,“ povedal napokon Snape.

To povedalo Harrymu veľa. Nielen, že Snape chcel, aby sa tu cítil vítaný, ale aj to, že je Snape nervózny. Prečo inak by mu dával takú prihlúpu otázku?

„Iste,“ povedal Harry, pretože by bolo tento ústretový krok drzé odmietnuť.

Ako si Harry myslel, nebolo toho veľa na obzeranie. Z miesta, kde sedel na pohovke mohol vidieť malú jedálenskú časť a vpravo od nej čarodejnícku kuchyňu. Dres, ale žiadny kohútik. Načo by bol potrebný, keď je tak jednoduché vyčarovať Aguamenti? Rovnako žiadna chladnička, ale niekoľko skriniek, ktoré boli očarované, aby držali chlad.

Uvidel Snapeovu izbu a malú kúpeľňu, na ktorú sa Draco sťažoval. Harrymu sa zdala v pohode. Ani necítil žiaden zápach, aspoň nie v tejto chvíli.

„Takže... čo teraz?“ Spýtal sa Harry, keď boli opäť v spoločnej miestnosti a sedeli na pohovke.

„Čo by si si prial?“

Vianoce v Brlohu, pomyslel si Harry. Vianoce so Siriusom. Hoci to boli nedosiahnuteľné veci. Hlavne to posledné a ak by sa dožadoval toho prvého, nič dobré by z toho nevzišlo. Aj tak už bol z hádok unavený.

„Neviem.“

„Trebárs partičku čarodejníckeho šachu?“

„Nie...“

„Keď bude Dracovi lepšie, možno by ste si vy dvaja mohli ísť zalietať.“

„Robili sme to počas leta často?“

Snapovi sa podarilo usmiať sa naňho úplne bez veselosti. „Bolo by najlepšie, keby si sa zo mňa nepokúšal mámiť spomienky, na ktoré si máš spomenúť sám.“

Harry frustrovane vydýchol. „Ale povedal si mi o dobe, keď si bol dostatočne hlúpy na to, aby si si myslel, že sa mi nepáčia dievčatá a tiež sa svet nezrútil... Severus.“

„Ako si spomínam, tento ústupok bol súčasťou dohody.“

Ups. Harry na túto časť celkom zabudol. „Hmm...“

„Takže, kedy ti mám naplánovať schôdzku s doktorkou Milou?“

Harry skoro povedal Snapovi, aby si to niekam strčil. Nepotreboval aby Snape, práve on zo všetkých ľudí, rozhodoval, čo má robiť. Ale potom si spomenul na to, čo mu povedal Draco „Možno by som si s ňou mal pohovoriť. Predtým mi niektoré drobnosti boli nápadne povedomé alebo predmety dokázali vyvolať spomienku, ale teraz cítim, akoby v mojej hlave bol múr, ktorý všetko zablokuje.“

Snape si spojil prsty. „Múr? Čo ťa priviedlo k tomu charakterizovať to takto?“

Harry sa snažil premýšľať. „Možno sú to skôr dvere. Tak som moje pocity opísal Dracovi. Dvere, ktoré sa zavreli príliš rýchlo. Ako... ako by sa náhle zatreskli, nie je to ako múr, ktorý by sa postupne staval od základov.

„Dvere...“ Snape sa zamračil. „Fyzické analógie nie sú vždy najvhodnejším vyjadrením pochodov v mysli jednotlivca, aj keď môžu byť užitočné, najmä pokiaľ ide o vizualizáciu internalizácie ...“

„Nie je tu šanca, že by si to mohol zopakovať po anglicky?“

Tentokrát Snapeovmu úsmevu nechýbal náznak humoru. „Myseľ je oveľa komplexnejšia ako ktorýkoľvek objekt v reálnom svete.“

„To verím, pretože teraz si uzatváram myseľ bez toho, aby som vedel, že to robím.“ Povedal Harry. „Myslíš, že to môže byť tým? Uzatváram si myseľ tak veľmi, že sa to stavia do cesty tomu, aby som sa rozpamätal na veci?“

„To nie je ten problém.“

„Ako to môžeš vedieť?“

„Viem.“

„Ako?“

„Pretože poznám tvoju myseľ,“ odsekol Snape. „A nech už sa ti tá predstava akokoľvek prieči, poznám tvoju myseľ dôkladne. Neblokuješ svoje vlastné spomienky. Nie v zmysle oklumencie, to v žiadnom prípade.“

„Možno to robím,“ naliehal Harry. „A ak to je tým problémom, mohol by som o trochu znížiť moju oklumenciu. Mohol by som byť schopný sústrediť sa a...“

„Nie.“

„Čo, nemôžem sa sústrediť? Ale veď si mi povedal, že som sa predtým naučil oklumenciu tak dobre, že som ju vtedy ovládal i počas spánku. To by mohlo znamenať, že som schopný...“

Snape si stlačil koreň nosa. „Prestaň s tým, Harry. Prestaň s tým raz a navždy.“

Vtedy Harry cítil, že by to mal urobiť. Kto bol Snape, že mu hovoril, čo má robiť? „Prestať s čím? Vieš, že je to moja myseľ! Nie tvoja!“

„Nie,“ povedal Snape pomaly, potriasajúc hlavou a jeho ruky zvierali operadlá pohovky. „To nie je.“

„Moja myseľ nie je moja vlastná?“ spýtal sa neveriacky Harry. „O čom to hovoríš?“

Snape si vzdychol, prestal tak úporne zvierať kreslo, hoci stále vyzeral napätý. „O oklumencii.“

„Jasné, chápem, že hovoríme o oklumencii! Ale čo to, že moja myseľ nie je moja vlastná? Čo ste mi to kurva urobili?

Niekoľko krokov od nich zaškrípali otvárajúce sa dvere a Draco vstúpil a vyzeral, že napokon si predsa len na chvíľu zdriemol. „Čo sa to tu deje? Harry? Severus?“

„Harry práve zistil, že za neho uzatváram myseľ,“ riekol Snape.

„Jasné,“ povedal Harry rozhorčene. „On za mňa...“ Ó, počkať. Bolo to to, čo zistil? Očakával ešte niečo oveľa horšie, napríklad, že sa Snape ponoril do jeho myšlienok, narušil jeho súkromie... „Vy za mňa uzatvárate myseľ?“

Draco zapískal pomedzi zuby. „Myslel som si, že tieto veci sú skôr teoretické. Netreba na to takú mieru koncentrácie, že... tak potom preto si bol poslednou dobou taký roztržitý. Zvlášť, keď sa ti Harry tak vytrvalo vyhýbal.“

„Óch, Bože.“ Harry vzhliadol a až potom si uvedomil, že sa pozeral do zeme. „To je ten dôvod, prečo si tak tvrdo bojoval o to, aby som pokračoval v elixíroch? Prečo na tom Dumbledore stále trvá? Prečo si mi nedovolil škrtnúť etiku, potom čo si prehral boj o moju účasť na elixíroch? Prečo si... prečo si mi pridelil tie môžeš-odpykať-jedine-so-mnou tresty a prečo si šiel za Dumbledorom, aby ma 'prinútil' stráviť tu Vianoce, ak by som bol tvrdohlavý a...“

„Toto všetko robí z oklumentického prenosu menšiu záťaž,“ povedal Snape jemne a jeho oči boli tak čierne, že sa Harry cítil, že sa v nich môže stratiť. „Samozrejme, mnohé to uľahčuje. Ale bola to iba výhoda na viac. Skutočný dôvod, prečo som chcel s tebou stráviť všetok ten čas bol jednoducho preto, že som mal z toho radosť.“

Harry sa roztrasene zasmial. „Ty... ty si mal z toho radosť. Teba tešilo, keď som na teba kričal a hovoril ti, aby si dal vypchať.“

„Možno by som mal povedať, že som mal radosť z toho, že si opäť súčasťou môjho života. Aj keď musím priznať, že nie každý okamih bol práve príjemný.“

„Prepáč,“ zamrmlal Harry. „Viem, že sa správam ako somár. Nemôžem si pomôcť.“

„Samozrejme, že si nemôžeš pomôcť.“

„Draco,“ povedal Snape. „Buď sa vráť späť do izby, alebo predstieraj, že si tak urobil.“

Draco si sadol s hmph a prekrížil si na hrudi ruky, ale už opäť neprehovoril.

„Harry,“ riekol Snape potichu, keď znovu upriamil celú svoju pozornosť na chlapca sediaceho na pohovke. „Chápem, prečo si cítil potrebu na mňa útočiť. A možno je to dokonca to najlepšie, čo si mohol spraviť.“

Harry prikývol. „Nuž, ale ešte som sa cez to nedostal. Aj teraz som urobil unáhlené závery. Myslel som, že si sa priznal, že mi čítaš myšlienky a preto si vedel, že to nebola oklumencia, ktorá mi bráni v rozpamätaní. Ale keby som bol ja sám v oklumencii tak dobrý, že to zastavilo i Voldemorta, nemohol by si byť schopný hrabať sa mi v hlave.“

„To, že si urobil takéto závery napriek tomu, aké je to nelogické, ukazuje, ako málo mi dôveruješ.“

Harry to chápal. A kto ho mohol viniť? „Povedal si mi, že som odolával Voldemortovi svojou vlastnou silou, však vieš. A teraz som zistil, že to nie je pravda. Klamal si mi, tak ako sa môžeš sťažovať, že ti málo dôverujem?“

Snape zatvoril oči. „Pretože to bola slizolinská lož.“

„Aha, nuž tak potom je to všetko v poriadku...“

„A ty, samozrejme, si sa nikdy neznížil k akejkoľvek forme klamstva,“ pomaly zo seba dostal Snape. „Čestný a úprimný chrabromilčan, to si celý ty. Nikdy by si, napríklad, neskonzumoval takmer-jed v snahe predstierať, že si príliš chorý na to, aby si bol prítomný na hodine.“

„Ó, sklapni,“ povedal Harry podráždene. „Nikdy som netvrdil, že som čestný a úprimný.“

„A ja áno?“

„Prečo jednoducho nevysvetlíš, čo si tým myslel, keď si povedal, že je to slizolinská lož.“ Ak môžeš, doplnil Harry v mysli.

„Lož, pomocou ktorej dosiahneš svoj cieľ oveľa pravdepodobnejšie ako s pravdou. A ak je najistejší prostriedok k dosiahnutiu tohto cieľa lož a je pre teba nevyhnutné ho dosiahnuť, potom iba blázon najhrubšieho zrna by sa držal pravdy.“

Nanešťastie, vážne to dávalo zmysel. Alebo mohlo by, záležalo na... „Takže čo bol tvoj zámer? A čo bol ten 'nevyhnutný cieľ'?“

Snape naprázdno prehltol. „Ochrániť ťa pred Voldemortom. Posledný rok si sa stal celkom schopný robiť to sám, ale tvoje schopnosti oklumencie, ako sa zdá, zmizli spolu s tvojimi spomienkami na to, ako si sa ju učil. Dúfal som, že sa umocní do svojej pôvodnej veľkosti, keď to bude nevyhnutné, ale útok Pána Zla na teba počas hodiny Elixírov ukončil takéto fantázie.“

Harry sa zosunul na pohovku. Bolo mu jedno, ako veľmi s ním bude Snape nesúhlasiť alebo dokonca hádať, ale jednoducho sa mu nepáčilo, čo počul. „Takže Pán Zla? Volaj ho Voldemort. On už viac nie je tvoj pán ani nadriadený.“

„Áno. Voldemort. Samozrejme.“

Harry sa stále snažil urobiť si v tom jasno. „Takže ma mučil počas hodiny Elixírov a ty si si uvedomil, že sa moja schopnosť oklumencie len tak nezjaví, aby zachránila deň. Takže si zakročil, pretože si mohol. A predpokladám, že rovnakým spôsobom si mi v piatom ročníku nemohol pomôcť, pretože si to vtedy nemohol riskovať? Ale tentoraz Voldemort už naisto vie, že nie si na jeho strane, takže nevadí, ak sa predvedieš v pravom svetle.“

„Mohol by som mlčať a súhlasiť,“ zamumrlal Snape. „Ale vzhľadom na kontext nášho rozhovoru bude lepšie, ak opravím tvoje mylné domnienky. Až donedávna by som pre teba nemohol robiť to, čo robím teraz. Vyžaduje to...“

„Vyžaduje?“

Nebolo to Harryho predstavivosťou, Snape sebou trhol. „Určitú dôveru mysle.“

Harry si olízal pery. „Myslíš tým...“

„Áno. Pri výučbe oklumencie... keď som tak robil, a to by si mohol pochopiť, nešlo to inak... musel som vstúpiť do tvojej mysle.“

„Ale to si robil i celý piaty ročník,“ riekol Harry zmätene.

„Ťahal som z teba spomienky, ako s nožom som sa zabáral do tvojho vedomia a tvoja myseľ ma celkom správne začala považovať za nepriateľa.“ Snape pokrčil plecami. „Čo som nepochybne bol. Napokon, moja znalosť výučby oklumencie nezahrňovala nič iné, len reakciu na útočníka. Ale posledný rok?“ Snape sa uvoľnil v svojom kresle. „Spojil som naše mysle dohromady a učil som ťa zvnútra, tak to bolo. Teraz sa naše mysle poznajú tak, aby som mohol pre teba uzatvoriť myseľ.“

V poriadku, toľko Harry dokázal pochopiť. „Nejaký dôvod, prečo si mi jednoducho toto všetko už dávno nemohol vysvetliť? Napríklad keď som sa zobudil v žalároch po tom útoku? Namiesto toho si mi povedal, že si uzatváram myseľ sám!“

„Nepovedal som to tak. Naviedol som ťa na to a nechal ťa tomu uveriť. Prakticky vzaté, neoklamal som ťa.“

„Akoby v tom bol nejaký rozdiel!“

Snape urobil gesto, akoby sa snažil povedať, že Harry ma zrejme pravdu.

„Mohol si mi jednoducho povedať, o čo v skutočnosti šlo.“

„Nie, nemohol,“ povedal Snape potichu. „Harry, Draco má celkom pravdu v tom, že uzatváranie mysle pre inú osobu je vysiľujúca úloha. Len tak tak to zvládam. Jedinou výhodou bol ten fakt, že si nemal žiadny dôvod brániť sa tomu, čo som robil.“

„Aha. Myslíš, že by som ťa mohol vykopnúť von? Aj napriek tomu, že nemôžem to isté urobiť Voldemortovi?“

„Momentálne nevieš uzavierať myseľ, takže nie, nemohol by si ma vyhodiť. Ale ten samotný pokus by narušil blízkosť našich myslí a urobil by tú úlohu ešte viac nemožnou. Zdalo sa to ako nerozumné riziko nechať ťa vedieť čo robím, keď dôsledkom mohlo byť umožniť Voldemortovi, aby ťa posadol.“

„Mohol si mi to vysvetliť, mohol si mi povedať, aké je to dôležité...“

Nenávidel si ma! Nemohol si zniesť pohľad na mňa a potom si sa so mnou prestal rozprávať, úplne! Skutočne nemôžeš očakávať, že uverím, že by si reagoval rozumne na informáciu o tom, že som z núdze prinútený obaliť tvoju myseľ?“

„V tej dobe som s tebou ešte hovoril...“

„Harry,“ riekol Snape a to meno ako britva prerušila jeho výhovorku.

„Jasné, chápem.“ Harry si odkašlal. „Predpokladám, že by som sa nesprával rozumne. Pravdepodobne si urobil dobrú vec, keď si mi to nepovedal. Hoci mi nie je jasné, prečo si sa rozhodol mi to povedať dnes.“

„Naznačoval si, že sa pokúsiš obmedziť svoju predpokladanú Oklumenciu. To je prakticky to isté ako vzdorovať mi v tom, robiť to pre teba, s tými istými následkami.“ Snape pokrčil plecami. „Snažil som sa ťa odradiť bez toho, aby som všetko odhalil.“

„Pretože si si myslel, že by som stále mohol byť nerozumný.“

„Možno viac kvôli tvojej poznámke o tom, že teraz sú pre teba veci 'skutočné'. Do istej miery aj preto, že oklumencia bola medzi nami vždy spornou témou.“

„Pravda,“ pripustil Harry. „A nemôžem povedať, že sa mi páči predstava, ako mi obaľuješ myseľ spôsobom, aký si opísal.“

„Len som ti uzatvoril myseľ,“ povedal Snape naliehavým tónom. „Ak veríš v niečo viac, tak tomu ver. Toho som sa bál už od začiatku, Harry. Že odhalíš pravdu a prekrútiš ju. Nešpehoval som ťa. Nie je to ani možné, z dvoch dôvodov. Prvý, akýkoľvek pokus o vniknutie do tvojej hlavy by s veľkou pravdepodobnosťou mohol znamenať zranenie alebo stálu amnéziu, a druhý, vyžadovalo by to, aby som prestal uzatvárať tvoju myseľ a tým by som ťa vystavil napospas útoku... Voldemorta.“

Harry zažmurkal. „Stála amnézia?“

„Áno,“ povedal Snape netrpezlivo. „Prečo inak by som šiel tak ďaleko, aby som sa uistil, že Voldemort nemá absolútne žiadny prístup k tvojej mysli?“

„Ja... ja myslel som si, že je to preto, že tam niekde je pochované neskutočné množstvo tajomstiev o Ráde...“

„Ty si úplný pitomec!“ zareval Snape. „Až tak Rád nezbožňujem a určite by som kvôli nemu neprebdel celé noci.“

„V skutočnosti si nemyslí, že si pitomec,“ ozval sa Draco zo svojho kresla. Bol ticho tak dlho, že Harry zabudol, že je tu. „Narážal tým na pitomé decko. Je to jeho spôsob prejavu emócií.“

„Draco...“ Snape sa zamračil, zjavne sa rozhodol zmeniť tému, hoci  smerom k strnulému Harrymu radšej dodal, „Nemyslím si, že si pitomec.“

„Myslím, že tentokrát som to v kontexte pochopil,“ zamrmlal Harry, stále vyzeral meravo. Iste, vedel, že ho má Snape rád. Ale nevedel, že city toho muža sú až tak silné. Harry vedel, že to nedáva zmysel. Ale možno aj tak trochu áno.

„Mohol by som teraz dostať elixír na sluch?“ zažartoval, strčil si palec do ucha a trochu ním pokrútil. Nebol si istý, prečo to urobil, až na to, že niečo urobiť musel. Bola to príliš nepohodlná situácia a Harry sotva chcel vrátiť Snapeovi vyznanie, že ho má rád, to určite nie.

„Práve ten jeden nemám po ruke,“ povedal Snape sucho. „Myslíš to vážne?“

„Ani nie.“ Harry vrátil svoju ruku do lona. „Je mi ľúto, že som to nepochopil. Mal by som si prestať navrávať, že viem všetko. Môžem aspoň dúfať, že som sa nesprával až tak iracionálne, ako si sa obával?“

„Súhlasím, že novinky berieš prekvapivo dobre.“ Snape sa odmlčal. „Skutočnou skúškou je samozrejme to, či tvoja myseľ dokáže toto odo mňa prijať. Práve odo mňa zo všetkých čarodejníkov.“

„Nechcem to.“

„A presne toho som sa obával.“

„Nie, myslím tým...“ Harry začal od začiatku. „Nuž, nemyslel som to tak, ako to vyznelo. Nemôžeš odo mňa čakať, že sa mi bude páčiť byť bezmocným. To je to posledné, čím by som chcel byť.“

„A rovnako sa ti nepáči predstava byť závislý na dospelom.“

„Správne, to tiež,“ pripustil Harry. „Ale chcel som povedať, že by som radšej bol schopný si sám uzavrieť myseľ. Ehm... bol by si ochotný ma učiť?“

„Ty pitomé decko.“

„Tentokrát to pravdepodobne myslí doslova,“ Povedal Draco. „Aká hlúpa otázka! Samozrejme, že je ochotný ťa učiť!“

„Áno, som ochotný,“ povedal Snape so zamračeným pohľadom na druhého chlapca.

„Ale nie som si istý, či to bude to isté ako minulý rok. Tvoja mágia je teraz iná.“

„Vtedy som ju vôbec nemal.“

„Naopak, dokonca i vtedy si mal prístup k temným silám. V retrospektíve je to zrejmé.“

„Óh,“ Harry prehltol. „Takže si myslíš, že to nepôjde?“

„Čo si myslím je, že si schopný čarodejník a určite to pôjde, ale nebude to rovnaké ako minulý rok.“

„Nuž... môžeme to zistiť.“  Snape prikývol, jeho tmavé oči žiarili a Harry sa musel zasmiať. „A to som si myslel, že sa tu nebude dať nič robiť.“

„Obával si sa toho?“ Snape zodvihol jedno obočie. „Myslel som, že mládež prahne po možnosti nerobiť vôbec nič.“

„No, prahneme.“ Harry sa opäť zasmial. „Ale myslím, veď vieš...“

Gestom ukázal na celú miestnosť. „Vedel som, že sa pokúsime stať priateľmi, ale nevedel som si v skutočnosti predstaviť, ako by to fungovalo, keby sme boli zavretí v tesnom byte.“

„A teraz už vieš?“

„Nuž, áno. Pomohlo, keď si mi povedal niečo, čo som mal bezpodmienečné právo vedieť. Myslím, že som bol pripravený to počuť.“

„Aha,“ povedal Snape pomaly. „Tak potom v záujme odkrytia tajností... možno by som mal spomenúť ešte jednu vec, ktorú máš...“ odmlčal sa, aby pozorne zvážil svoje slová. Hoci napokon nemohol urobiť nič lepšie iba zopakovať Harryho. „Bezpodmienečné právo vedieť.“


0 Komentáře

Nejnovější komentáře