30. Dvere

datum: Čtvrtek 19 květen 2016
v kategorii: RODINA jako žádná jiná > AFLNO Kapitoly 21 - 30
komentáře: 0
nehodnoceno -
Preklad: Jimmi
Beta-read: zelaaa001

---------------------------------------------------

 

Kapitola tridsať

Dvere

1. časť

 ---------------------------------------------------

Harry dlho sedel na posteli, pokúšal sa prísť na to, čo by ešte mohol urobiť, aby sa oslobodil. Mal pocit, ako keby sa k nemu steny približovali, tlačili sa bližšie a bližšie, až kým mu nezabránia dýchať, až kým z neho nevytlačia vzduch a život. Nie, dokonca ešte horšie, zdalo sa mu, ako by tie kamenné steny okolo neho boli tým jediným, čo stálo medzi ním a osudom príliš hrozným, aby sa o ňom dalo rozmýšľať, osudom, ktorý si ani nedokázal predstaviť, pretože nevedel, čo na neho tam vonku čakalo. Vedel jedine, že to bude zlé, veľmi zlé, viac než zlé...

Harry sa prudko nadýchol, obe ruky zdvihol k hrdlu...

A ten pocit úplne zmizol.

Bol preč, ako keby nikdy neexistoval, ale súčasne mal pocit, ako keby sa vo vnútri jeho mysle zatreskli ťažké železné dvere.

Harry sa znova nadýchol, ústami a potom nosom. Neuvedomil si, že sa trasie, až kým náhle chvenie v jeho končatinách neprestalo.

Vtedy si povedal, že sa chová smiešne. No tak bol uväznený v kamennej miestnosti, kde mu spoločnosť robila jedine posteľ a nefunkčný letax a nezdalo sa, že mu mágia pomôže dostať sa odtiaľto. Takže musela existovať iná možnosť.

Harry vyskočil z postele a prešiel k protiľahlému rohu malej miestnosti, kde sa dve steny stretali v ostrom uhle ako hrot kruhovej výseče. Tam začal, prikrčil sa na zemi a pobúchal dlaňou po najnižšom kameni, potom po kameni nad ním a tak ďalej, až kam dosiahol. Posledných pár kameňov bolo príliš vysoko. Musel by sa odlevitovať, ale jeho Wingardium nikdy nebolo dosť mocné, aby ho zdvihlo.

Bolo mu ľúto, že nemá tie temné sily, ktoré počul popisovať... ale na druhej strane, keby ich stále mal, použil by ich, aby si prerazil cestu von namiesto toho, aby búchal po kameňoch v nádeji, že sa otvorí nejaký tajný priechod. Ale bol to najlepší plán, čo mal, takže Harry začal pri zemi a prepracúval sa nahor druhým radom kameňov.

Mal za sebou jednu tretinu steny, keď ho prerušil praskajúci zvuk.

Harry sa stočil, prútik pripravený a namierený na letax. V kozube horel oheň, hoci predtým tam žiaden nebol, čo mohlo znamenať jedine, že...

V nasledujúcom okamihu sa plamene vztýčili dva metre do výšky a v nich sa zjavil nejaký človek. Tancujúce plamene zastierali všetko okrem plápolania jeho čierneho habitu.

Harry sa viacej rozkročil, pripravený. Či skôr pripravený tak ako mohol za daných okolností byť. Nevedel, kto prichádza alebo čo bude musieť prežiť, aby sa z tohto dostal v jednom kuse.

Plamene zašvišťali späť do mriežky, ako keby ich nejaký magický vysávač vsal nazad a Harry zbadal, že to Snape vystupuje z kozuba.

Úľavou sa uvoľnil. "Profesor! Ach, vďakabohu. Môžete nás odtiaľto dostať, môžete..."

Čokoľvek iné, čo mohol ešte povedať, bolo prerušené tým, čo Snape spravil následne. Urobil dva dlhé kroky, aby sa dostal k Harrymu, roztiahol ruky a zovrel ho do blízkeho, mocného objatia.

Harry bol taký šokovaný, že takmer zjajkol. Takto ho objímal len Sírius, pokiaľ to Snape neurobil predtým... ale žiadne zdanie spomienky či pocitu sa mu nevynorilo, aby zodpovedalo tú takmer otázku.

"Hm..., hm..."

Chcel toho muža okamžite odstrčiť.

Chcel zostať presne tam, kde bol.

Chcel, aby sa tá ruka, čo ho hladila po hlave, prestala pohybovať.

Chcel sa do toho dotyku oprieť, aby sa mu mohol poddať.

Chcel...

Skôr než stihol prísť na to, čo v skutočnosti chce, prerušil ticho ďalší praskajúci zvuk, plamene znova zarevali a z nich vykročil Dumbledore.

Snape nezareagoval tak, ako Harry očakával. Neodskočil od Harryho, ako keby pálil. Ale prestal ho objímať.

Harry bol ten, kto odskočil, prútik pripravený. Malo ho to napadnúť skôr, pomyslel si. Snape musí byť podvodník. Niekto, kto vedel o adopcii, niekto, kto si myslel, že Snape je oveľa emocionálnejší než v skutočnosti bol...

"Kto dopekla ste a prečo ste ma sem priviedli?" spýtal sa, jeho prižmúrený pohľad zahrnul "Snapa" rovnako ako "riaditeľa". Bol toto plán, prinútiť ho myslieť si, že je zachránený, trikom ho prinútiť rozhovoriť sa, odhaliť tajomstvá Rádu skôr, než keby bol mučený, zabitý, či pravdepodobne oboje?

"Ach. Veľmi dobré uvažovanie," povedal čarodejník, ktorý vystupoval ako Dumbledore. "Musíš si dávať pozor na také veci, môj chlapče. Samozrejme, samozrejme."

Z toho "môj chlapče"  Harry zostal ešte väčšmi ostražitý. Bolo to príliš dumbledorovské. Ten podvodník si pravdepodobne ako ďalšie vhodí do úst citrónový bonbón!

"Čušte!" zavrčal Harry. "A odpovedzte mi! Kto ste?"

"Je dosť ťažké súčasne čušať aj ti odpovedať," prehovoril ten druhý podvodník, čím dokázal, že naštudoval Snapov dôvtip, keď už nie jeho maniere voči Harrymu. "Aby som upokojil tvoje obavy, možno by som mal spomenúť, že si ma oslovil "pán profesor", keď som vošiel. Ale máme dohodu, že mi budeš hovoriť Severus, nie?"

Harry o tom premýšľal tri sekundy. "To by si mohol domyslieť ktokoľvek, kto nás v poslednej dobe videl spolu."

Podvodník, alebo možno Snape, si vzdychol. "Potom sa ponížim pred svojím zamestnávateľom tým, že priznám, že si kedysi videl v mysľomise moju spomienku, na ktorej som mal na sebe... nie práve najčistejšie spodné prádlo."

Ach. Harry prehltol. Nikdy neprezradil ten príbeh živej duši a nedokázal si predstaviť, že by to urobil Snape. Vedeli to len oni dvaja. "Potom si myslím, že ty si ty. Prepáčte, pane. Hm, Severus."

"A ja ti poviem, že si sa v druhom ročníku znepokojoval ohľadne svojho zaradenia do správnej fakulty dosť na to, aby si to prediskutoval s Triediacim klobúkom," riekol s malým úsmevom Dumbledore. Ten úsmev zmizol, keď obrátil svoju pozornosť k Snapovi. "Musím sa pýtať, prečo si ukazoval Harrymu spomienky v mysľomise, ktoré zahrňovali akýkoľvek stav spodnej bielizne? To sa dá ťažko považovať za vhodné."

Snape sa zamračil, najprv na Harryho a potom viac či menej na strop. "Neukazoval som tú spomienku jemu. Vybral som si ju z hlavy, aby ju nemohol vidieť."

Dumbledorove oči vôbec neiskrili, keď prikročil k Harrymu. "Harry. Myslel som si, že si už vyrástol z takého správania."

Harry nemohol uveriť, že takto plytvajú časom. "Môžeme konečne pokračovať v záchrane? Neviem sa odtiaľto odletaxovať, ale vy ste sa obaja dostali dnu... ach, bože. Dúfam, že tu teraz nie sme všetci v pasci..."

"Nikto nie je v pasci. Stále sme na Rokforte," vložil sa riaditeľ. "Je mi veľmi ľúto, že som nepredpokladal, že ťa prenášadlo vezme do tejto konkrétnej izby. Vôbec som si neprial vyplašiť ťa."

Harry zažmurkal. "Vaše kúzlo zlyhalo, pane? Vaše?"

"To sa môže stať," začal Snape, ale Dumbledore ho prerušil gestom ruky.

"Tentoraz nie, môj chlapče. Prenášadlo bolo očarované, aby ťa vzalo do Severusových izieb a skutočne... sme tu."

"Ale toto nie sú..."

"Severus?"

Snape si prekrížil ruky na hrudi. Chvíľu sa zdalo, že neodpovie. Keď prehovoril, tie slová zneli, ako keby ich z neho ťahali. "Táto izba je súčasťou mojich izieb, Harry, oddelená od ostatných."

Harry znova zažmurkal a rozhliadol sa. "Prečo tu nie sú dvere?"

"Aby ma nikto nevyrušoval. Dokonca letax je z toho dôvodu blokovaný, ako si zistil."

"Nemôžeš si ochrániť svoju normálnu spálňu, aby si nebol vyrušovaný?"

"Môj byt je plný rozptýlení."

Nuž, táto izba taká určite nebola. Nič iné okrem spánku sa tu robiť nedalo. Nebola tu dokonca ani kniha, ktorú by ste si prečítali, aby sa vám začalo driemať. "Takže sem chodíš... aby si meditoval. Niečo také?"

Snape pokrčil plecami, strnulý pohyb, ktorý jasnejšie než slová hovoril, ako mu tento rozhovor nie je príjemný. "Niečo také, áno."

Dajako Snape veľmi nevyzeral ako typ človeka, ktorý by meditoval, hoci tu boli všetky tie kecy "vyčisti si myseľ", ktoré sa snažil Harryho naučiť.

Alebo to možno nezmysly neboli, pretože počas roka, na ktorý si nedokázal spomenúť, sa to zrejme naučil dosť dobre, aby sa uzavieral bez toho, aby si uvedomoval, že to robí. Spomeňte jasnú myseľ! "Mali by sme sa vrátiť do Veľkej siene!" riekol Snape, keď vytiahol prútik a namieril ho na letax. Z prútika sa vynorili zelené iskry a zaleteli k ohnisku, kde prešli do kamenného dna ohniska.

Harryho to malo napadnúť. "Moji priatelia musia šalieť, a Luna..." V skutočnosti sa nedalo povedať, či sa jeho zdanlivým únosom Luna vydesila. Možno dospela k záveru, že len išiel na nejakú astrálnu konferenciu alebo niečo také.

"Ach, nie, v skutočnosti," odvetil riaditeľ, "som si dovolil zastaviť sa vo Veľkej sieni na slovíčko s Minervou. Tvoji priatelia by už v tomto momente mali byť informovaní, že je všetko v poriadku."

"Ale ako ste vedeli, že som tu?"

Dumbledorov obvyklý úsmev dajako ešte väčšmi znežnel.

"Jednoducho, môj chlapče. Poslal som najprv Severusa, a keby si tu nebol, bol by sa okamžite vrátil,  aby mi vynadal za to, ako som bol ohľadne jeho milovaného syna ľahkomyseľný."  

Milovaného syna? Harry už doteraz došiel k záveru, že ho Snape miloval - samozrejme, po snapovsky, ale takto to povedať znelo trochu prehnane. Všakže? Harry si odkašľal. "Ach. Hm... no, naozaj by som sa už mal vrátiť..."

"Ale nemáš na svojho otca ďalšie otázky?"

"Albus," prehovoril Snape s hlasom zľahka sfarbeným varovaním. "Prestaň sa do toho pliesť."

To bolo čudné... Snapovi nebolo podobné, aby niekoho pokáral za použitie toho slova. Ale možno sa pokúšal dodržať ten kompromis "sme priateľmi", ktorý Harry navrhol. To by bolo fajn.  A tak či tak Harry otázky mal, keď teraz o tom premýšľal. "Môžete dať Lune vedieť, že som ju neopustil?" spýtal sa riaditeľa.

"Ach, áno, musíme venovať pozornosť mladým dámam, skutočne musíme." Dumbledore sa trochu radostne zasmial. "Takže tra-la-la. Uvidíme sa za chvíľu na bále!"

Záblesk zeleného ohňa ho odniesol preč.

"Takže, otázky," riekol Harry. "Hmmm. Nikdy si nespomenul, že máš iné izby."

"To je deklaratívny oznam, nie otázka."

"Musíš byť večne taký tvrdohlavý?" spýtal sa Harry. "Vidíš, toto je otázka. A tu je ďalšia. Môžem sa znova posadiť na posteľ? Pretože už som si tam predtým sadol, prepáč. Nevedel som, že je tvoja."

"Neospravedlňuj sa."

Harry zobral Snapove strohé gesto ako súhlas, že sa posadiť môže a tak to urobil. "Nepredpokladám, že vieš, či sa Remus dostal preč v poriadku. A ak sa zase posťažuješ, že to nie je otázka - no, takto sa priatelia nesprávajú, pane. Hm, Severus."

"Zatiaľ to neviem s istotou." Snape zaváhal, potom vytiahol gombík zo svojho spoločenského habitu a premenil ho na kreslo. Čo bolo v skutočnosti trochu smutné. Mohol sa posadiť na posteľ s Harrym. "Ale trvám na tom, aby si si nerobil starosti. Lupin by neprežil tak dlho v súčasnej úlohe, keby v nej nebol veľmi skúsený."

Veľmi skúsený. Harry sa striasol. "Áno. Veci, čo povedal... je pre mňa ťažké uveriť, že by Remus mohol..."

"Musel sa držať svojej role." Snapov pohľad bol ponurý. "Nepochybne tiež kope do domových škriatkov. To patrí k veci, keď niekto takú rolu hrá."

"Ale povedať mi také dačo!"

"V skutočnosti je to kompliment. Lupin si bol od začiatku vedomý, aké je pre teba frustrujúce držať sa taktiky, v ktorej sa javíš ako slabý, keď v skutočnosti si na tom úplne opačne. Povedal by som, že dnes večer zložil hold tvojej sile jediným spôsobom, akým mohol."

To dávalo zmysel. Napokon, Remus ako Lucius mu na verejnosti nemohol zložiť poklonu. Takže to musel urobiť tak, aby jeho činy hovorili samé za seba, činy, ktoré by vyzerali ako typické pre niekoho ako je Lucius. Jednako sa Harry striasol. "Ale tá fráza, ktorou aktivoval prenášadlo..."

"Nezačul som ju."

Harrymu bolo zle len z jej vyslovenia. "'Teraz, smrť' , zašepkal."

"Ach." Snape sa presunul na kraj stoličky a predklonil sa, ruky mal zovreté, keď si prezeral Harryho. "Domnievam sa, že buď tie slová vymyslel pre Lupina Voldemort alebo to urobil Lupin v jeho prítomnosti. Tak či tak, musel ju dodržať pre prípad, keby ju začula nejaká zainteresovaná strana."

"Ale zašepkal ju!"

"Áno, ale tvoj brat tu nie je jediný študent dobre oboznámený s odpočúvacími kúzlami a Lupin to vie. Rovnako ako riaditeľ. Ani jeden z nich by neriskoval a nezmenil spúšťač prenášadla, nie keď taká zmena by mohla poukázať na to, že Lupin k tebe prechováva niečo menej než čistú nenávisť."

"Áno," nezreteľne odvetil Harry a pokúsil sa myslieť na niečo veselšie. Veľa ho toho nenapadlo. "Prečo si vôbec vrhol to odpaľovacie kúzlo? Dávalo zmysel jedine, keby to bol skutočne Lucius, čo mi ver, som si asi na minútu myslel, keď bol Remus tak... neremusovský."

Snape sa znepokojene posunul, nakoniec oboma rukami zovrel operadlá svojho kresla. "Musíš mi veriť, keď ti hovorím, že Lucius Malfoy je skutočne mŕtvy, Harry."

"Vážne ti verím. Ja len..." Harry prehltol. "No, čo ak sa mýliš? Myslím, predtým si sa zmýlil. V... v množstve vecí."

"V tebe, myslím, že si myslel."

"Áno, vo mne." Harry to zaváhal povedať z mnohých dôvodov, ale to presne myslel. "Nebol som celebrita, určite nie tak, ako si si to myslel."

"Nenaparoval si sa, nebol si rozmaznaný ani skazený, nie," potichu prehovoril Snape. "Nesprávne som posúdil tvoju situáciu a teba, úplne. To však neznamená, že som nesprávne posúdil aktuálny problém. Lucius Malfoy je mŕtvy. Spoločne s Albusom sme preskúmali jeho mŕtvolu a skôr než môžeš povedať, že také niečo sa dá napodobiť, mal by som ti povedať, že oživol jeho portrét a jeho škriatok, ktorý bol prítomný jeho smrti, sa sám podrobil Dracovej autorite ako najstaršiemu žijúcemu Malfoyovi. Ani jedno z toho by sa nestalo, keby Lucius stále žil."

Harry stále váhal. "Si si istý?"

"Áno." Teraz bol Snape ten, kto jasne zaváhal. "Nedôveruješ mi?"

"Ja.." Do kelu. "Nemyslím, že viem ako." Harrymu sa podaril chabý úsmev. "To nie je tebou. Určite nie čisto tebou. Len som väčšmi zvyknutý... že všetko zvládam sám."

"Tvoja vlastnosť, s ktorou som dôverne oboznámený." Snape si vzdychol. "Myslel som si, že to prekonávame, v istom malom rozsahu. Avšak nie je celkom pravda, že si zvyknutý všetko zvládať sám. Bolo by presnejšie povedať, že si bol zvyknutý zvládať to bez dospelých. Oveľa väčšmi uprednostňuješ rady a pomoc svojich priateľov."

Harry si nebol istý, či niekde medzi tým nebola skrytá urážka. "Sú to dobrí priatelia!"

"To sú," súhlasil Snape vyrovnaným hlasom.

Z nejakého dôvodu to uznanie trochu Harryho povzbudilo. Ale len trochu. "Tak mi povedz, prečo si vypálil na Remusa. Nemohol som prísť na to, prečo si mu chcel ublížiť, nie keď zvážime, aký je v tejto chvíli pre Rád dôležitý."

"To malo znamenať, že inak by som mu ublížiť chcel?"

Harry sa začervenal, ale neodvolal to. "Áno, to malo. Spôsobil si, že ho vyhodili. Alebo si sa postaral, aby dal výpoveď, to je to isté."

"To bola reakcia na to, ako hanebne zlyhal a podceňoval svoj stav a bolo to predtým než som mal nejaký dôvod ho rešpektovať. A to teraz mám, ako som ti už povedal."

Povedal, správne. "A Reducto?"

Snape sa oprel o chrbát kresla. "To nie je také hrozne ťažké vysvetliť. Povedz mi, Harry... čo by sa stalo, keby ťa Lupin otvorene odniesol prenášadlom preč pred očami piatich stoviek svedkov?"

"Vyzeral by úplne oddaný Voldemortovi. Vyhodili by ho zo správnej rady." Harry nechápal, prečo sa na to Snape pýta. Všetci poznali plán...

"Niečo iné?" spýtal sa Snape miernym hlasom. "Únos je v skutočnosti veľmi nezákonný čin."

"Ach. Azbakan."

"Samozrejme. Rádu by sa ťažko hodilo, aby nášho hlavného špióna zavreli na ostrove v Severnom mori. Hlavne vzhľadom na to, že by sa ukázalo nemožným mu stále až do konca vojny dodávať Všehodžús."

"Voldemort by to zistil," povedal zdesený Harry. "A nechal ho zabiť!"

"Rozhodne. Ale žiaden Azbakan nehrozí, ak 'Lucius Malfoy' vyhlási, že použil prenášadlo, pretože bol napadnutý a že to bola len náhoda, že sa ťa v tom čase dotkol. Temnému pánovi môže povedať jedno a Starostolcu druhé a pre svojho pána vyzerať, že je dokonalý slizolinčan. Okrem jeho zlyhania v tom, že nepredvídal, že je Dumbledore schopný zasiahnuť do prenášadlového kúzla. Lupina za to potrestajú, ale nie príliš. V skutočnosti Voldemort neočakáva, že by niektorý z jeho nohsledov zvíťazili proti čarodejníkovi, ako je Dumbledore."

Harry prehltol, všetko mu to došlo, keď o tom chvíľu premýšľal. "Ak bude mať takú dobrú obhajobu, aj tak ho vyhodia?"

"Ach, áno." Snapove oči zažiarili ako mačke, keď dostane smotanu. "Albus použije proti správnej rade ich vlastnú logiku: možno Lucius Malfoy nemal v úmysle niekoho zraniť, ale v prípade, že mal, budeme riskovat, že ho tu necháme, i když to možná byl on?"

To muselo byť podľa ich logiky, keď vylúčili Draca, pomyslel si Harry.

"Avšak je pravdepodobnejšie," dodal Snape, v hlase náznak ľútosti, "že Albus nebude mať príležitosť vrhnúť Rade do tváre ich minulé činy. Samotné Lupinove správanie voči slečne Grangerovej pravdepodobne postačí, aby ho vylúčili z Rady."

Harry prikývol. "A dôvod, prečo som nevedel o pláne s Reductom?"

"Tá intriga bola už príliš zložitá, s príliš mnohými hráčmi."

To Harry určite chápal. "Vieš, prečo ma prenášadlo vzalo sem namiesto do tvojich... hm, tvojich obvyklých izieb?"

Snapove ruky, prepletené v jeho lone, sa stiahli. "Neviem to s istotou. Najpravdepodobnejšie vysvetlenie je, že mágia si často vyberá najjednoduchšie prostriedky k dosiahnutiu cieľa. Táto izba je bližšie k Veľkej sieni než moje izby v žalároch."

Oh. Nie sme v žalároch... Harry viac či menej predpokladal, že sú. Bolo takmer nemysliteľné, aby šiel Snape pre pokoj a ticho niekam inam. Pokiaľ to nemalo niečo spoločné s tými obrovskými zmenami, ktoré sa udiali počas roka, na ktorý si Harry nespomínal. Zmenami, ktoré zmenili Snapa na niekoho, kto dokázal objať Harryho Pottera... "Bolo také ťažké byť mne a Dracovi nablízku?" sucho sa spýtal.

Snape pokrútil hlavou. "Nech som akokoľvek samotársky človek, mám rád vašu spoločnosť. Až na to, keď sa hádate a ste obzvlášť tvrdohlaví."

Harry sa uškrnul. "Ja a tvrdohlavý?"

"To bolo v množnom čísle," odvetil stroho Snape. "A vážne si myslím, že je čas, aby sme sa vrátili na bál. Bez ohľadu na riaditeľove uistenia, myslím, že tvojim priateľom a bratovi sa uľaví, keď ťa uvidia."

"Áno, dobrý nápad." Harry sa postavil a oprášil si sviatočný habit, niežeby to malo veľký účinok. Na miestach, kde kľačal, bola látka špinavá, čo ho nútilo zadiviť sa nad tým, či škriatkovia nemohli túto izbu upratať.

"Ak smiem," zamrmlal Snape. Počkal, až kým Harry neprikývol, a potom použil kúzlo, ktoré spôsobilo, že špina v zhlukoch odpadla a zmizla, keď dopadla na zem. "Teraz ma chyť za ruku," nariadil, natiahol ju, keď vkročil do kozuba. "Letax ťa prepustí, ak odídeme spoločne."

Harry zaváhal.

Snape len vyčkával, jeho tmavé oči vyzerali, ako keby o niečom chladne uvažoval. Ale na druhej strane, to nebolo u neho nič nezvyčajné...

Harry sa s povzdychom postavil vedľa neho a položil ruku na mužove ľavé predlaktie. Mocne ho stisol pre prípad, že by ich vírenie v letaxe rozdelilo. Nebolo možné povedať, kde by skončil... a Harry už mal na jeden večer vzrušenia dosť.

Snape sa strhol, keď mu stisol ruku, ale keď mu potom Harry vzhliadol do tváre, mal v tvári obvyklý stoický výraz. Jednako Harryho napadlo, že niečo nie je v poriadku. "V poriadku?"

"Samozrejme. Veľká sieň na Rokforte!"

Než sa Harry stačil spamätať, letax ich už zbesilo roztočil. Leteli popri jednej prázdnej miestnosti a potom cez ďalšie tri, ktoré vyzerali ako po bujarom večierku a nakoniec ich vypľuvol vo Veľkej sieni.

Samozrejme, Snapa nevypľuvol. Vykročil z obrovského krbu bez najmenšej známky toho, že práve sa niekoľkokrát zatočil. Harry sa zapotácal a asi by bol spadol, keby sa toho muža nedržal, potom sa mu podarilo získať rovnováhu.

"Budeš v poriadku?" spýtal sa tlmeným hlasom Snape. "Dokážem pochopiť, že ocitnúť sa niekde sám bez vysvetlenia muselo byť, mierne povedané, desivé."

Podľa Harryho mienky sa na to mal spýtať skôr, než prišli do miestnosti plnej stoviek zvedavých očí, z ktorých už mnohé zaregistrovali ich opätovný príchod.

Ale rozhodne v poriadku bol.

"Je mi fajn. Si vyšší než ja, dokážeš niekde zazrieť Lunu?"

"Blíži sa k nám," tlmene odvetil Snape. "Ak ma nepotrebuješ, potom...?"

"Severus," ozval sa ženský hlas. "Riaditeľ povedal, že je všetko v poriadku, ale nemohla som tomu uveriť, až kým som ťa neuvidela na vlastné oči!"

Charity Burbageová položila ruku na Snapovo predlaktie, presne tam, kde ho predtým chytil Harry a tentoraz si bol istý, že sa Snape strhol.

"Kde je riaditeľ?" spýtal sa, vyzeral, ako keby sa jej snažil striasť, ale nepodarilo sa mu to.

"Harry!" prvá sa k nemu dostala Hermiona. Draco s Lunou boli hneď za ňou a za nimi bol Ron s Lavender. "Si v poriadku?"

"Áno, áno," odvetil, keď si spomenul, že sa má držať dohodnutej historky - už sa okolo neho utvoril tak trochu dav. Vyvolalo to v ňom chuť skočiť späť do letaxu a odísť niekam inam. "Bol to trochu šok, keď na mňa takto padol Lucius Malfoy a potom prenášadlo? Na sekundu som si myslel, že som mŕtvy, ale potom sa udiala tá najčudnejšia vec. Prenášadlo ho vcuclo jedným smerom a mňa druhým, a ja som napokon ani neopustil hrad."

"Kam si sa dostal?" spýtal sa Ron, keď sa prestrkal dopredu.

"Vlastne do Snapovej izby." Harry stále nevedel, čo si myslieť o mužovom súkromnom meditačnom centre, alebo čo to bolo, ale rozhodol sa, že nebolo na ňom, aby sa o tom rozširoval. Presne ako nikomu nepovedal o spomienke v mysľomise (nuž, nikomu, kto v tej spomienke nebol) a to bolo v čase, keď Snapa nenávidel.

Há!  

Až do tohto okamihu si neuvedomil, že k Snapovi už viac necíti nenávisť. Samozrejme, uvedomoval si, že k nemu necíti rovnakú nenávisť ako kedysi. Ale teraz Harrymu došlo, že už k nemu  vôbec necíti žiadnu nenávisť.

Stále ho nemal rád, ale... áno. Bez nenávisti.

To asi len dávalo zmysel. Nemohol by súhlasiť s tým, že sa vynasnaží byť jeho priateľ, keby ho stále nenávidel.

Draco vydal zvuk podobný zavrčaniu. "Boli sme chorí od úzkosti! Nabudúce, keď to bude vyzerať, že ťa uniesli, a bude to opäť planý poplach, nemohol by si poslať aspoň sovu? Tak, aby sme vedeli, že si v poriadku?"

Harrymu bolo jasné, že Draco sa tiež len drží plánu... vedel, že sa "Lucius" pokúsi uniesť Harryho pomocou prenášadla. Ale aj tak bol Harry ohromený jeho hereckým výstupom.

"Ach, ja som sa nebála," riekla Luna, otočila sa na mieste, takže sa jej vlasy rozleteli ako svetlozlatá vodopád.

"Ty si sa nebála?" Harry ju mal rád, naozaj mal, ale nebol si istý, či chce priateľku, ktorá bola tak vzdialená od reality. Keby ho, dajme tomu, niekedy skutočne uniesli, rád by si myslel, že dievča, s ktorým chodí, by aspoň trápilo, že sa stratil!

"Ach, nie." Luna sa usmievala, celá jej tvár žiarila vyrovnanosťou. "Vôbec nie."

"Áno, nuž..." Harry si nebol istý, ako urobiť to, čo sa urobiť muselo. S Čcho, ktorá sa postavila na Mariettinu stranu, to bolo ľahšie. Luna neurobila nič hrozné; len bola skrátka sama sebou. Takže ako sa s ňou mal Harry rozísť, keď toto všetko bol asi len omyl?

Na druhej strane si Luna možno ani nevšimne, ak sa s ňou rozíde. Takže možno nezáležalo na tom, ako to urobí.

Ale napriek tomu nechcel zraniť jej city.

Dokonca aj napriek tomu, že vedel o jej podivných nápadoch, o jej ľahostajnosti voči tomu, že ho uniesol smrťožrút, tak  ju chcel pobozkať.

"Je mi fajn," povedal svojím priateľom. "Ukázalo sa, že to nič nebolo, takže to netreba zveličovať. Trochu ma to vydesilo, ale prekonal som to. Choďte si užiť to, čo zostalo z bálu."

Nikto sa nepohol.

"Vážne, už je všetko v poriadku..."

Stále sa nikto nepohol. Dopekla.

Harry sa otočil k Lune, už si zúfal, aby mal toto všetko z krku. "Hm, hm... poďme... ach, zistiť, čo zaujímavé ponúka záhrada s nočnými kvetmi."

Ron sa zachechtal a potiahol Lavender za ruku, aby ju znova zaviedol na tanečný parket. Hermiona zružovela a Harryho napadlo, či práve nepomyslela na to, čo navrhol Lune.

Ale Draco bol najhorší. Prikročil k Harrymu a prehovoril mu do ucha. "Pekné, Harry. Fakt pekné..."

Harry ho štuchol lakťom do boku a ponúkol Lune ruku.

Oči jej zaiskrili, keď ju chytila, čo spôsobilo, že sa cítil dvakrát tak zle kvôli tomu, čo chcel urobiť.

"Milujem v noci kvitnúce kvetiny," povedala, keď ju viedol k dverám Veľkej siene. "Je to jediný druh, ktorý tancuje, hoci denné rastliny sa o to pokúšajú, chudáčikovia... Okrem fialiek, samozrejme."

"Prečo samozrejme?"

"Pretože sú modré."

Harry si nemohol pomôcť, aby sa pritom nepousmial. Bolo to tak veľmi lunovské.

Znova zatúžil, aby bola trochu trochu menej odtrhnutá od reality. Bude mu chýbať.

Ale s tým sa nedalo nič urobiť, takže si Harry vzdychol a pokračoval v prepletaní sa hradom. Nechal ju brblať o nesúvislých veciach, až kým neboli vonku. Na spodku vstupných schodoch vytiahol Harry prútik a vrholLumos. Keď kráčali po cestičke, ktorá bola očistená od snehu, zimné ružové kry obkolesovali obe strany, otočil sa k nej a chytil jej obe ruky svojou rukou, prútik zvierali spoločne.

"Luna..."

"Luna Luna Bo Buna, Banana Fana Fo Funa."

V poriadku, toto bolo určite nečakané. "Prepáč?"

"Naučila som sa to od nových prvákov v Bystrohlave. Harry Barry Bo Beary, Banana Fana Fo Farry. Ronald Ronald Bo Bonald, Banana Fana Fo Fonald. Nie je to skvelé? Hmmm, Draco niečo vie o zmene mena. Som zvedavá, či mi povie, ako to urobiť."

"Nezmeníš si meno na Luna Luna Bo... Banana."

"Luna Luna Bo Buna, Banana Fana Fo Funa. A prečo nie?"

Spýtala sa to tak, akoby sa iní ľudia spýtali, prečo nenosia oranžovú, ak sa im páči.

"Nevadilo by to tvojmu otcovi?"

"Nenapadá ma prečo..."

Harry sa domnieval, že sa k tomu musí skôr či neskôr dostať. Trochu jej stisol ruky, pokúšal sa ju upokojiť. "Luna, vieš, ako som predtým... povedal... hm, nuž, je to len to..." Bohovia, v tomto bol zlý. "Hm. Keď o tom teraz premýšľam... Pozri, dobre? Ani si si o mňa nerobila starosti! Čo si mám myslieť?"

"Ale prečo by som si robila starosti, keď som vedela, že si v poriadku?"

"Vedela si, že som v poriadku, až keď to Dumbledore povedal! Až dovtedy si mala byť... mala si byť znepokojená!"

"Ach, Harry." Na to mu Luna stisla ruky a zdalo sa, že sa jej úsmev rozšíril v lúčoch z jeho prútika do najvzdialenejších častí záhrady. "Náštipníčkovia mi to povedali už predtým."

"Náštipníčkovia?"

"Áno. Rozprávala som sa s nimi, keď ľudia začali híkať, že si zmizol, ale oni mi rovno povedali, aby som sa nebála."

To určite.

"Ako mohli vedieť, že nie je dôvod k obavám?"

"Nuž, povedali, že ty znepokojený budeš, ale že by si nemal byť, pretože tvoj otec tam len o chvíľu neskôr bude s tebou."

Harry zažmurkal a znova premýšľal o tom, čo povedala a znova zažmurkal. Bol znepokojený, keď na to nebol dôvod a jeho otec... nuž, Snape, tak či tak... tam bol o chvíľu neskôr s ním...

"Ako mohli také dačo vedieť?"

Luna sa zachichotala. "Panenka skákavá, Harry! Sú to náštipníčkovia! Žijú tu a tam!"

Ach. Fajn, to všetko vysvetľuje.

"Snažila som sa to povedať aj tvojím priateľom," pokračovala Luna. "Bolo to, ako keby ma počuli, ale nepočúvali ma. Hoci na to som si už zvykla..."

"Povedali niečo iné?"

"No, Draco povedal, že sa hanbí, že je Malfoy a potom Hermiona povedala, že sa nemá obviňovať za veci, ktoré nie sú jeho chybou, ale mala slzy v očiach, keď to vravela, a..."

"Náštipníčkovia," prerušil Harry. "Povedali náštipníčkovia ešte niečo?"

"Len že sa im páči tá miestnosť v tvare kúska torty a že si prajú, aby ten starý Iskriočiak urobil viacej takých. Tak volajú riaditeľa." Luna naklonila hlavu nabok. "Nemyslím, že vedia, že je riaditeľ. Nemyslím, že vôbec vedia, že je toto škola. Alebo čo to škola je."

Páči sa im miestnosť v tvare kúska torty.

Harry sa zhlboka nadýchol. Aspoň to zastavilo krútenie jeho hlavy. Ale myšlienky mu vírili v jednom obrovskom kole. "Myslíš... ach, páni. Náštipníčkovia sú skutoční?"

"Samozrejme, že sú skutoční. Práve som ti povedala, že som sa s nimi rozprávala, nie?" Luna si nadvihla prameň  vlasov pred oči, ako keby kontrolovala, či ich stále má.

"Áno, ale ja som si myslel..."

"Vážne?"

Od každého iného by takáto otázka vyznela ostro, ale Luna sa na neho pozerala rovnako zvedavo, ako to povedala. Bolo to, ako keby mu tú otázku skutočne kládla. Ako keby to skutočne chcela vedieť.

"Nie," priznal Harry, keď prestúpil z nohy na nohu. "Myslím, že nemyslel. Náštipníčkov som nevidel, takže som skrátka predpokladal, že nie sú skutoční."

"Nuž, samozrejme, že ich nemôžeš vidieť. Sú priehľadní."

Harry si spomenul na svoj plášť. "Mal by som už vedieť, že ak je niečo neviditeľné, neznamená to, že to neexistuje."

"Ach, ale oni vôbec nie sú neviditeľní. Len sú priehľadní. Ak sa sústredíš, dokážeš ich zahliadnuť. Alebo aspoň ja dokážem. Neviem o nikom inom." Luna si trochu vzdychla a prešla ku malej kamennej lavičke, ktorá bola otočená chrbtom k hradu. Po tom, čo sa posadila a načechrala cibuľovité sukne nabok, poťapkala na miesto vedľa seba. Až keď sa Harry posadil, znova prehovorila. "Myslím, že toto bude musieť byť moja posledná artičoka."

"Há?"

"Nuž, nebolo by správne od teba prijať ďalšiu, všakže? Už nie."

"Prečo nie?"

Vtedy sa na neho ľútostivo pozrela. "Predstieral si, že veríš, že sú náštipníčkovia skutoční. Nemyslím, že môžem byť s niekým kto... mi len pritakáva, Harry."  

Harry prehltol. "Počkať. Ty sa so mnou rozchádzaš?"

Pomaly prikývla, oči upriamené na vzdialený bod za ním.

Samozrejme, Harry ju zaviedol von, aby sa rozišiel on s ňou, ale teraz zistil, že sotva dokáže zniesť pomyslenie na to, že ju stratí. Nie, keď sa zdalo, že ju len teraz našiel! Ako mal vedieť, že náštipníčkovia sú skutoční? Vždy vravela veci, ktoré nedávali vôbec zmysel, veci, ktoré nemohli byť pravdivé...

Až na tom, že veľa z nich mohlo. Možno všetky.

Zrazu si spomenul, ako sa na neho Hermiona pozrela vtedy, keď prvý raz uvidel testrálov, keď povedala, že koče sa ťahajú samé ako vždy. Nevedela, že v tej chvíli Harry dokáže vidieť hlbšie do mágie ako mohla ona.

Spomenul si, ako mu liezlo na nervy, keď musel jednať s ľuďmi, ktorí nielen nedokázali vidieť, ale odmietali pochopiť, že iní vidieť dokážu.

Tak ako on odmietal pochopiť, že Luna dokáže.

"Nie," povedal, zrazu ju chytil za ruky a mocne ju stisol. "Nerozídeš sa so mnou. Je mi ľúto, že som si neuvedomil, aká si mimoriadna. Ja... ja som si len myslel, že si svojská a považoval som to za očarujúce... nechcel som ti pritakávať, len som si myslel... neviem, čo som si myslel," nešťastne dokončil Harry.

"Myslel si si, že som Luna Šaluna rovnako ako všetci ostatní," smutne povedala, trochu potiahla za ruky. Harry ich takmer nepustil, ale potom ho napadlo, aké hrozné bolo byť ťahaný niekým, kto je silnejší a väčší a úplne uvoľnil zovretie svojich prstov. Nemohol ju pri sebe udržať násilím. Len z tej predstavy mu bolo zle.

Ale z predstavy, že ju stratí, mu bolo rovnako zle. Tak veľmi, až ho to prekvapilo. Neuvedomil si, že to cíti tak silne. Nič také necítil od Čcho... ale to sa zdalo byť tak dávno a okrem toho to bolo len ako slabá ozvena. Čcho mu nechýbala. Ale myslel si, že ak ho Luna takto opustí, bude mu chýbať, až kým z toho nezošalie.

Zrazu  videl Dracovo súženie za Rhiannon  z úplne iného uhľa pohľadu... a po prvý raz mu dávalo zmysel.

"Nikdy som si o tebe niečo také nemyslel," potichu prehovoril. "Vždy som ťa považoval za mimoriadnu. Ja som tomu len nerozumel, to je všetko. Máš ten druh mágie, ktorý väčšine z nás chýba..." To, že neodkráčala preč, niečo znamenalo, pomyslel si Harry. Už mohla, už ju viacej nedržal. "Alebo vieš, ako sa skutočne pozerať. Hermiona hovorí, že väčšina muklov nedokáže vidieť duchov. To neznamená, že duchovia neexistujú, len to, že sa muklovia pozerajú rovno cez nich. Väčšina čarodejníkov sa pozerá rovno cez veci, čo vidíš ty."

Luna pomaly pokrútila hlavou. "Myslím, že pravdepodobnejšie je, že väčšina čarodejníkov sa ženie sem a tam bez toho, aby sa niekedy zastavili a pozerali sa."

"Ja nechcem byť taký." Hlavne nie, ak to znamenalo, že ju stratí. Harry sa usmial v nádeji, že nevyzerá zúfalo. "Naučíš ma, ako sa zastaviť a pozerať sa?"

Luna presunula pohľad k jeho tvári a dlho na neho hľadela. "Ja... ja myslím, že áno."

"Dobre," povedal Harry a myslel to vážne. Ale myslel tým aj niečo iné. "Hm... nerozišli sme sa, že nie? Stále by som rád... myslím, mám ťa rád, Luna."

"Aj ja ťa mám rada."

Harry si odkašľal. Prečo požiadať ju ísť na bál bolo také ľahké a toto bolo také ťažké? "Vážne ťa mám rád. Hm... stále si moja priateľka, však?"

Prisunula sa k nemu bližšie a venovala mu letmý božtek na líčko. "Myslím, že som. Ďakujem ti, že si mi to vysvetlil."

Harry si nemyslel, že to veľmi dobre vysvetlil, ale aspoň si už nemyslela, že si z nej robil srandu alebo niečo také. Nikdy tomu tak nebolo. On to len skrátka nevedel.

Teraz to už chápal.

Otočil tvár a obtrel sa perami o jej.

V rukách a chodidlách mu brnelo a zdalo sa, že záhrada okolo neho ustúpila do ničoty. Celý svet bol tvorený len z Luny.

"Mmm."

Harry si nebol istý, kto ten zvuk vydal; len vedel, že s ním súhlasil.

Stiahla sa, dotkla sa pier prstami a slabučko sa zasmiala. "Nuž. To bolo... fajn. Teraz som veľmi šťastná, že si mi to vysvetlil."

Harry prikývol, pripadal si omámený. "Kým si vysvetľujeme veci... hm. Nikdy som nevedel, čo tá uhorka znamená. Myslela si si, že viem, a myslím, že som ťa nechal myslieť si to, ale možno mi to môžeš povedať."

Keď odvrátila tvár, mesačné svetlo odhalilo vlnu farby, ktorá zaplavila jej líca. "To bolo pre tvoju dospelosť. Talizman pre mužnosť, so želaním dobrého."

Ach. Ach. Harry sa tá predstava páčila asi päť sekúnd, a potom ju znenávidel, pretože si spomenul na niečo iné, čo povedala. "Prečo si mi povedala, že by som mal jesť viacej uhoriek?"

"Vtedy si vyzeral ako stratený chlapček."

"A potom keď si mi povedala, aby som ich nejedol priveľa?"

Luna sa zachichotala. "No, práve si ma pozval na bál a chcel si jesť uhorky pri  každom jedle. Len som tým myslela, že viem, že chceš, aby ťa Snape považoval za dospelého, ale 'mužnosť' sa dá pochopiť aj inak, a... a zdalo sa, že myslíš iba na jedinú vec!"

Bola to len jediná vec, ale Harryho napadlo, že by to radšej povedať nemal.

Namiesto toho ju znova pobozkal, tentoraz tridsať sekúnd namiesto piatich, a potom trochu trasľavo povedal, že by sa radšej mali vrátiť skôr než ich prichytia, že sú mimo.

Kráčali v ruka v ruke nazad do hradu, blízko Veľkej siene zastavili, aby sa znova v tmavom rohu pobozkali. Keď sa rozdelili, Harry si nemohol pomôcť, aby sa nezasmial. "Vždy som si prial, aby som mal kam ísť na Vianoce, ale teraz... Prajem si, aby som tu mohol zostať s tebou."

"Ale ja tu nebudem. Zase ideme do Tibetu. Otec je tam stále na výskumnej dovolenke," povedala Luna s rukou na jeho pleci. "Ale ja chcem, aby si strávil príjemný čas so svojou rodinou."

"Pokúsim sa," sucho odvetil Harry, ale bolo to skôr reakciou na posledné slovo než samotným nápadom. Akosi sa nezdalo možné, že by sa Vianoce so Snapom a Dracom dopadli dobre.

"Možno si spomenieš." Luna sa usmiala tým spôsobom, ktorý rozžiaril celú jej tvár.

"Bez ohľadu na to, čo si pamätám, toto nezabudnem," povedal Harry a naposledy ju pobozkal.

Dvere do Veľkej siene sa rozleteli a vyhrnuli sa študenti. Väčšina z nich vzrušene džavotala, zopár frflalo, že im mali dovoliť zostať tak dlho, ako chceli.

Harry sa s Lunou stiahol hlbšie do tieňa, čakal na viac času s ňou, na viac súkromia.

Snape prekráčal okolo, jeho slávnostný habit majestátne vial.

Potom zastavil, zvrtol sa na päte a priblížil sa k výklenku, kde bol Harry, presne ako keby mal šiesty zmysel.

"Slečna Lovegoodová," povedal, naklonil trochu hlavu. Hlas mu znel napäto.

"Profesor." Luna znova zažiarila tým úsmevom. "Užili ste si bál?"

Snapov výraz dosť jasne hovoril, že neužil. "Nezúčastnil som sa ho za účelom, aby som si ho užil, ale aby som strážil Harryho a Draca pred istým členom správnej rady. Šťastné rozhodnutie, ako sa ukázalo, hoci nepochybujem, že Malfoy bude tvrdiť, že nechcel nikomu ublížiť a tí blázni, čo sú v Starostolci, mu uveria."

"Áno," prikývla Luna. "Hoci vôbec nebol taký, ako som čakala. Neviem prečo. Vyzeral presne ako naposledy, čo som ho videla, ale z nejakého dôvodu... očakávala som, že bude sochovitejší."

Snapove oči sa prižmúrili na štrbiny, hlas mu znel ako šum hodvábu. "Prečo by ste také niečo povedali, slečna Lovegoodová?"

"Vážne neviem," zamrmlala. "Len som... to čakala."

"Hmf." Snape obrátil svoju pozornosť k Harrymu. "Prídeš po raňajkách do mojich izieb? Použijeme letax, aby sme odišli."

"Môžem priniesť Salsu?"

"Samozrejme." Snape znova naklonil hlavu. "V tom prípade prajem dobrú noc."

"Dobrú noc," zopakoval Harry.

"Dobrú noc," tiež povedala Luna, ale Snape sa stále nepohol. Bolo to, ako keby čakal, že sa Harry pohne prvý alebo niečo také.

"Odprevadím ťa do tvojej spoločenskej miestnosti," povedal jej Harry, potlačil nutkanie venovať Snapovichceme byť sami pohľad.

Ale aj tak sa zdalo, že to tomu mužovi došlo. Ešte chvíľu na nich pozeral, ale potom sa otočil, jeho habit tým náhlym pohybom zavial.

Luna sa otočila k Harry, trochu sa pohupla na podpätkoch. "Nemusíš ma odprevadiť. Poznám cestu."

"Odprevadím ťa nazad ako správny gentleman," naliehal Harry. Sklonil sa, aby prehovoril do jej ucha. "Ako inak môžem dúfať, že pri dverách dostanem pusu na dobrú noc?"

Luna sa zachichotala a pohladila prstami kvetinu artičoky, ktorú mala na sebe, pár fialových lístkov spadlo k zemi.

Ale Harry pri vchode do Bystrohlavu nedostal pusu na dobrú noc.

Dostal ho o dvadsať stôp ďalej, hneď za rohom, kde nikto nemohol vidieť ten bozk, ktorý pokračoval a pokračoval, až kým s Lunou neboli obaja zadýchaní... kde nikto nemohol vidieť, že keď ten bozk konečne skončil, tak ju Harry ledva dokázal pustiť.


0 Komentáře

Nejnovější komentáře